Prvá sezóna výpravného seriálu Hra o tróny končí po desiatich epizódach. Toto knižné dielo od amerického autora G. R. R. Martina patrí medzi vysokú (high) fantasy. Má množstvo zložito prepletajúcich sa línií, davy postáv a epický rozmach. Po všetkých desiatich prezretých častiach sa zamýšľam nad tým, že kvôli mne a ďalšiemu počtu podobným pochybovačom ako som ja, bol seriál diváckym publikom odmietaný a to pre neobľúbený fantasy žáner. Možno je to jeden z dôvodov, prečo sa z neho nestala v celosvetovom meradle taká udalosť, ktorú by si bol viacerými kvalitami zaslúžil. Hra o tróny predbehla moje očakávania z hľadiska príbehových a technických aspektov a jasne sa stala, zatiaľ, najlepším seriálom roka. Ako sa podarilo tvorcom popasovať s mohutnými a búrnymi zápasmi? Nakoľko sa nízky rozpočet prejavil na historických kulisách?
V dnešnom článku chcem poukázať na rozmanité určitosti a fakty, ktoré ma najviac zaujali a trošičku sa zamyslieť aj do budúcnosti. Článok je určený pre čitateľov, ktorí majú prvú sezónu od sledovanú. Nečakajte tu moje klasické záverečné hodnotenie, no skôr nazerajte na tento príspevok iba ako na blogový príspevok od fanúšika seriálu. O fantasy ságe z ktorej vyšla Hra o tróny som sa dozvedel v nadväznosti s pripravovaným seriálom. Pri pátraní v poznámkach v mojom čitateľskom denníku som našiel dve Martinove diela. Navyše s mojim milým prekvapením som zistil alebo skôr sa rozpamätal, že sa mi vtedy obe spomínané práce veľmi páčili.
Už som zmieňoval moju nechuť k žánrom fantasy, ale aj tak viem oceniť a oceňujem jeho kvalitné spracovanie. Natočiť toľko obťažnej látky s vymyslenými, fiktívnymi lokáciami a kadejakou háveďou, ktorá určite nemá za účel pôsobiť smiešne a treba ju vnímať naopak vážne - to chce naozaj neskutočne tvorivý um! Ak si porovnávam Tolkiena a jeho Pána prsteňov, epické bojové scény zostávajú aj tak stále akoby rozprávkou pre deti o malých hobitoch. Ale Hra o tróny je mrazivý nárez? (v češtine tam bola řezničina), v ktorom sa navyše divoko súloží. Aj incestne. Dej príbehov je maximálne nečakaný a prekvapujúci.
Martin sa v úlohe autora osudov postáv vyžíva v neočakávaných zvratoch a bez mihnutia oka zabíja svoje kladné postavy. S obľubou mieša žánrové klišé, kombinuje si rozdielne svety postáv (rytierov, divochov, zombie) a robí sympaťákov z postáv, u ktorých by to divák vonkoncom nečakal. Davidovi Benioffovi sa spoločne s D. B. Weissom a autorom ságy Martinom podarilo asi doslova ponapchávať prvú knihu do desaťdielneho seriálu s dôrazom na postavy. Niektoré nevyhnutné zmeny sa podarilo odohrať s autorovým odsúhlasením. A Martin aj sám napísal scenár k jednej z epizód, pre ôsmy diel.
Výsledne, postáv v seriáli je celá kopa, ale dúfajme, že ich príbehy sme nepočúvali zbytočne a poniektoré sa objavia a vyniknú v nasledujúcich netrpezlivo očakávaných častiach. Vynímajúc pár výnimiek, zostáva príjemným faktom, že seriál sa neutápa v mohutných dialógoch objasňujúcich históriu a podobné, zväčša pre diváka nezáživné časti. Motorom čo poháňa príbeh nie je ani akcia ani smrť, ale sú to vzťahy a dialógy.
Z dialógov prúdia emócie (ako sa tak nestalo už dávno v iných seriáloch) a navyše sa trojici scenáristov vydarilo neskaziť dobrý námet zbytočne dlhými rečami. Za jedinečný medzi seriálmi ho považujem aj pre dôraz kladený na hereckú zložku. Vo výpravnom seriály sa veľmi nenačarujeme, neuvidíme zástupy kadejakých škriatkov a iných, trikovo náročných potvoriek. Napriek celej krvavosti a filmovosti vo mne zanechal dojem výborného hereckého koncertu v symbióze s charaktermi postáv.
Bezpochyby najlepšiu postavu predstavuje liliput Peter Dinklage, ktorý si Tyrionem Lannisterem zaručil filmovú nesmrteľnosť. Navyše svojim charakterom vnáša do seriálu to, čím Hra o tróny aj vlastne je. Tyrion je škriatok, zbabelec a majster v umení prežiť. Naopak - taká postava sympaťáka Eddarda Starka zosobňuje až samovražedne čestného hrdinu. Do hereckých rolí obsadili hviezdy akými sú Sean Bean (v úlohe ústredného hrdinu lorda Starka), Mark Addy, Lena Headey, Charles Dance. To zrejme neprekvapilo nikoho, ale veľkým potešením pre divákov sú menej známe tváre a usilovní nováčikovia (Michelle Fairley ako Catelyn či Maisie Williams jako Arya). Milým prekvapením sú aj predstavitelia, od ktorých by sa dobrý herecký výkon nečakal. Napríklad ním je Jason Momoa ako bezchybný Khal Drogo. Na pomyselnom vrchole medzi mladými hercami stojí postava Joffreyho v podaní Jacka Gleesona. Tento blonďavý chlapec zvláda úlohu mladého nezbedníka, fagana? (v češtine bol spratek) na výbornú.
HBO si šikovne zaistilo rovno štyroch špičkových režisérov. Vďaka ich umeniu a skúsenostiam vyzerá Hra o tróny filmovejšie ako veľa iných áčkových fantasy filmov uvádzaných v kinách. Výborný vizuál s kvalitnými digitálnymi trikmi vzbudzuje u diváka aj vyššie očakávania od pôvodnej knižnej predlohy. Odkazujem tým najmä na bitku, ku ktorej sa schyľuje až niekoľko dielov a ktorú napokon šibalskí scenáristi okľukou preskočia. Prakticky všetky bitky sa odohrávajú mimo scény a divákovi sa o nich len rozpráva. Nekonajú sa ani davové a počítačové scény. Bolo by aj nezmyselné vyčítať sérii absenciu veľkých bitiek á la Peter Jackson. No vďaka celej tej kráse a naozajstnej atmosfére som nadobudol aj ja mylný dojem o „všetkoschopných“ tvorcoch a nafukovacom rozpočte. Všetko naokolo vyzerá výborne. Brutalita, modely historických hradov, kostými a rekvizity sú skvelé.
Máme možnosť vidieť pompézne dekorácie, napr. Zimohrad, sálu s trónom, hlavnú sieň v Orlom hniezde. Len veľkú bitku medzi dvoma frakciami - tak tú si treba trochu domyslieť. Nevadí. Môžeme sa dohodnúť len tak medzi nami, že možno túto časť tvorcovia prenechali na priestor pre divácku fantáziu. Veď prečo by aj vlastne nemohli? J A ktohovie, možno sa do budúcej sezóny prihlási nadšený sponzor a prispeje na poriadny záber pekným miliónikom dolárov. Obľúbená fantasy sága upútava diváka nie trikovými a akčnými atrakciami, ale baviť nás má a baví predovšetkým príbeh a celá tá hromada postáv.
Hra o tróny je ten typ seriálu, o ktorom sa budete určite radi rozprávať s priateľmi a seriál, ktorý tu už dlhú dobu chýbal.